palon

Demokracia. Pre niekoho stačí, že má možnosť si pri voľbách vybrať z aspoň päťdesiatych strán, hoci svojím programom sú na jedno kopyto a často v nich kandidujú tí, čo predtým kandidovali v inej strane a ešte aj vyhlasujú, že oni sú tá žiadaná zmena. Iný sa uspokojí aj s tým, že v rámci demokracie, je na nich či voliť vôbec pôjdu.

Neviem či slovo „demokracia“ je najčastejšie používaným slovom na Slovensku a v postsocialistických štátoch, ale v každom prípade je dosť frekventované, zvlášť v rétorike politikov. Podľa ich rozprávania, všetko sa  deje v rámci demokratických pravidiel, napriek tomu, že bujnie korupcia a ľudia prichádzajú aj o životy v rámci boja za demokraciu. Všetko je to malicherné proti tomu, že konečne tu máme demokraciu.

Já hovorím – je to hra na demokraciu. Veľmi nebezpečná hra.

Mnoho politikov, za príklad a vzor demokracie označuje Spojené štáty. Pokiaľ ide o samotnú hru na demokraciu, skutočne v USA dostala táto hra svoje pravidlá a úspešne sa odtiaľ rozvíja.

Jednoznačne je možné konštatovať, že na oboch svetových vojnách USA zvýšili svoj hospodársky potenciál a posilnili svoj veľmocenský kredit. Druhá svetová vojna však priniesla aj konkurenta, blok socialistických štátov, ktorý svojím hospodárstvom, vojenskou silou a geografickou rozlohou, vytvoril protipól hegemonistickým predstavám USA. Priamy vojenský stret sa javil riskantný, rozvinula sa preto metodika konšpiračných ťahov – dalo by sa to pomenovať : „chytať hada cudzími rukami“.

V roku 1947 bola založená, dobre známa, podľa používaných praktík možno povedať, štátno-teroristická organizácia, CIA. Medzi jej prvé aktivity patrí akcia „Splinter Factor“, ktorá viedla k politickým procesom v niektorých socialistických krajinách. Úspešnosť tejto akcie navodila potrebu pokračovať touto cestou a ďalej ju zdokonalovať. Tak boli zriadené výcvikové strediská pre teroristické skupiny a diktátorov. Jedným z takýchto absolventov výcviku bol Manuel António Noriega Moreno, ktorý pracoval pre CIA, či už ako špión v Latinsko-amerických krajinách, priekupník zbraní, či pri distribúcii drog. Nakoľko takáto činnosť sa nedá vypovedať, bol Noriega obvinený zo špionáže pre Kubu a vojenské komando ho jednoducho eskortovalo z Panamy do väzenia v USA. Pre argumentáciu tohto spôsobu boja za demokraciu zo strany USA by sa dalo uviesť množstvo príkladov z celého sveta, Chile, Konga …

Hra na demokraciu sa však ďalej zdokonalovala a veľký dôraz sa začal dávať na propagandistické formy a na prácu agentúr vytvárajúcich žiadaný imidž pre určený cieľ. Nemalé finančné prostriedky boli vynakladané na rozhlasové stanice ako Slobodná Európa a na agentúry vytvárajúce žiadaný prieskum respondentov pre argumentáciu vysielaných správ.

V tomto zvlášť výborne zabrala problematika dodržiavania ľudských práv, ktorých rétorika a argumentačné scenáre zabrali dokonca u najvyšších predstaviteľov krajín Socialistického tábora v čítane ZSSR. To, že v USA zavraždili vlastného prezidenta J.F. Kenedyho a jeho brata Robera Kenedyho, pravdepodobného víťaza prezidentských volieb, s vábnym výsledkom vyšetrenia vrážd, nezabralo ako reciprocita pohľadu na dodržiavanie ľudských práv v USA. Maximálne úsilie agentúr a vôbec celej propagandy bolo zamerané na vystavenie negatívneho obrazu dodržiavania ľudských práv v krajinách Socialistického bloku.

To viedlo k prevratom, u nás známym pod názvom „Nežná revolúcia“, v krajinách Socialistického bloku a zmenám spoločenského systému. Tak ľudia, štrngajúci na námestiach kľúčmi, ale aj ostatní, si konečne môžu vychutnať demokraciu kapitalistického systému. Na pracovisku musia, tak povediac, držať hubu a krok, ale za to si môžu pri voľbách vybrať z niekoľko desiatok strán, prípadne nevoliť. V tomto smere však táto hra na demokraciu nie je tou nebezpečnou hrou. Títo ľudia tu len tvoria kompars dávajúci celej hre ten „lesk“ demokracie. Nebezpečenstvo hry na demokraciu sa začína až na parlamentnej a štátnej úrovni, ale nebezpečenstvo práve pre tých bežných, radových ľudí, občanov.

Preto sa aj musím, pri poukázaní na nebezpečnosť tejto hry, vrátiť k politikom a ich učinkovaniu na svetovej scéne.

Spojené štáty, ako som už uviedol, sú často označované a oni si aj na tom zakladajú, že sú vrcholom, príkladom demokracie. Demokracia je skloňovaná v mnohých obmenách rétorických cvičení ich politikov je dopĺňaná aj argumentačne, faktami aby táto hra dostala punc vierohodnoti. Tak potom môže aj vzniknúť istý paradox, že v krajine, kde sa odohrávajú násilné rasové incidenty, sa prezidentom krajiny stane, prvýkrát v histórii, človek tmavej pleti. Preto by mala byť logická otázka: „Ako je to možne ?“.