palon

Po ukončení studenej vojny Spojené štáty, ako víťaz, umocnili svoje hegemonistické chúťky. V roku 1997 William Kristol a Robert Kagan sformulovali „Project for New American Century“, pod ktorý sa podpísali mnohí prominentní politici a činitelia administratívy USA ( Paul Wofowitz, Donald Rumsfeld … ), ktorý stanovoval štátnu doktrínu USA, kde medzi iným sa hovorilo, že USA už nikdy nesmú dopustiť, aby sa zopakovalo niečo podobné ako bolo bipolárne rozdelenie sveta, že USA musia zotrvať ako jediná svetová supervelmoc, s právom určovať a zabezpečovať demokratické formy po celom svete. ( Volné parafrázovanie obsahu. ) Napriek vystriedaniu sa už niekoľko prezidentov, pri pohľade na geopolitické zmeny vo svete, vidieť, že snaha o udržanie a posilnenie hehemonistickej pozície USA pokračuje, aj keď uvedený „projekt“ bol v 2006 roku formálne zrušený.

Už z uvedeného vyplýva, že USA sa neuspokojili len konštatovaním víťazstva v Studenej vojne, ale nastúpili do úsilia získať pozície, kde dovtedy dominovala druhá strana.

V postsocialistických štátoch získanie týchto pozícií, cez osvedčené a zainteresované osoby to relatívne nebolo až tak zložité. Zložitejšie to bolo v Jugoslávii, kde aj po smrti J.B.Tita, úžasnej zjednotiteľskej osobnosti národov Jugoslávie, sa stal prezidentom S. Miloševič, zotrvávajúci na politickej platforme socialistickej Jugoslávie, čím vlastne bránil požadovaným zmenám, ktoré v iných krajinách už prebehli. Nebudem ďalej rozvádzať, i tak notoricky známe údalosti okolo Jugoslávie, kde NATO, tzv. vojenský obranný pak, sa evidentne a jednoznačne prejavilo ako agresor.

Len poznámka súvisiaca s názvom tohto blogu. Celá kauza okolo Jugoslávie je príkladnou ukážkou propagandy, pôsobenia agentúr včítane fingovaných a kamuflovaných záberov, pri vytváraní nie len verejnej mienky, ale aj politickým nátlakom na predstaviteľov štátov. A všetko toto sa odohralo v mene boja za demokraciu. Výsledkom sú – rozvrátené hospodárstvo, stále pretrvávajúce nepokoje a niekoľko stoviek tisíc zmarených životov.

Ďalším regiónom, kde USA prijali potrebu etablovania demokracie je Irak. Zase ide zase o notoricky známy incident pertraktovaný množstvom polemík o tom či boli, alebo neboli porušené pravidlá medzinárodného práva. Mne ide skôr o poukázanie na fakty, ktoré viedli k rozhodnutiu vlády USA, že v Iraku je potrebné „nastoliť“ demokraciu.

Celá akcia je spätá so Saddámom Husanom, prezidentom Iraku, ktorý bol označený za hlavnú prekážku demokracii. Popravde, podľa všetkého Saddám Husajn to hral, tak povediac, na všetky strany. Tiež je možné konštatovať, že sa mu podarilo z Iraku vybudovať moderný štát s vyvinutým priemyslom a relatívne vysokou životnou úrovňou. Pre ďalší rozvoj Iraku Saddám Husajn usúdil, že by mu prispel širší prístup k moru. Irak má pomerne úzky pás pobrežia v Perskom zálive. Toto chcel získať na úkor Iránu, kde očakával aj podporu od USA, ktoré má svoj vrúbok na Irán ( tiež by bolo možné uviesť ako príklad uplatňovania demokracie ), čo sa aj stalo. Osobne sa angažoval Donald Rumsfeld ako veľvyslanec a minister obrany. Vojna však skončila patom, žiadna strana nič nezískala a Irak sa hospodársky značne vyčerpal. To viedlo k opatreniam Saddáma k naplneniu štátnej kasy, ktoré znížili zisky ropným spoločnostiam. Nevzdal sa však ani myšlienky rozšírenia prístupu k moru. Preto napadol Kuvajt, malý štát, ktorý nemohol vojensky Iraku vôbec konkurovať. Lenže svojimi opatreniami stratil priateľstvo USA, ktoré anexiu Kuvajtu využili na vojenskú akciu, ktorú patrične zdôvodnili aj cez OSN, na vyhnanie Saddáma z Kuvajtu. V tejto „prvej vojne v Zálive“ Saddám prakticky prišiel o celú svoju armádu, ostal však v čele štátu. Výsledkom tohto všetkého bolo, že Irak sa dostal do ešte väčších ekonomických ťažkostí, ktoré Saddám sa snažil riešiť predajom ropy za Euro čím si proti sebe ešte viac popudil predstaviteľov USA, že aj Donald Rumsfeld, už ako minister obrany USA, s ktorým si predtým priateľsky potriasal ruky, začal označovať Saddáma za hrozbu, ktorú je potrebné zlikvidovať. Ďalšie pokračovanie príbehu je známe.

Výsledok angažovania sa USA pri etablovaní demokracie v Iraku. Nie len rozvrátené hospodárstvo, ale nefunkčný štátny systém, s hrozbou každodenných teroristických atentátov a tisícky zmarených životov.

Nespomínam tu všetky všetky akcie USA v ich svojsky uplatňovaným spôsobom etablovania demokracie. Ani to nejde, to by bol celý román. Pripadá mi však logické, že tento spôsob, ktorý nemožno inak charakterizovať ako silový, vyvoláva aj proti akcie. Jednou z takýchto akcií, s ktorou je aj spojených plno polemických úvah a ktorá nakoniec vyústila do vojenskej akcie cielenej proti osobe, ktorá predtým tiež v súlade s podporou mudžahedínov USA bojovala proti Sovietom v Afganistane. Ide o teroristický útok na „dvojičky“ Svetové obchodné centrum a osobu Usáma bin Ládina. Polemika tohto teroristického útoku sa rozprúdila okolo samotnej deštrukcii budov WTC. Existujú technické štúdie a analýzy technických expertov z radov letectva i pyrotechniky, ktorí spochybňujú ako príčinu pádov budov WTC náraz lietadla. Tak vzniklo podozrenie, že zničenie budov bolo dielom tajných služieb samotných Spojených štátov. Dôležité však je, že akcia mala odozvu vo vojenskej invázie do Afganistanu.

Výsledkom akcie je, okrem usmrtenia osoby Usáma bin Ládina, situácia veľmi podobná situácii v Iraku.

Všetky uvádzané, i neuvádzané, aktivity USA v presadzovaní demokracie sú v réžii administratívy USA v službách nadnárodných korporácií, v ktorých predstavenstvách bývajú aj samotní členovia administratívy. Samotné obyvateľstvo USA týmito aktivitami nebýva nadšené, zvlášť po dlhotrvajúcej a pre USA neúspešnej vojne vo Vietname. V tej dobe prebehli mnoho tisícové demošntrácie v mnohých mestách USA. Aj tieto vojenské operácie sa napokon stali vleklými, keď vojaci USA naďalej operujú v Iraku, v Afganistane a naviac dochádza aj k pochybnostiam o oprávnenosti týchto akcií (Irak – existencia zbraní hromadného ničenia ). Preto je potrebné aj pre domáce obyvateľstvo vytvoriť imidž dominancie demokracie. V tomto smere je veľmi účinná zmena a to čím výraznejšia tým účinnejšia. Tiež je dôležitý aj výber akcie. Aby akcia zabrala je potrebné vybrať akciu s najväčšou sledovanosťou. Čo má väčšiu sledovanosť pre občana USA ako voľba najvyššieho predstaviteľa štátu, voľba prezidenta ?

To, že prezidentských voľbách USA sa točí obrovské množstvo peňazí, čo samo o sebe evokuje myšlienku a podozrenie z korupcie ( myslím si, že v niektorých štátoch Európy by takýto spôsob voľby bol napadnutý a obvinený z korupcie ) to občanovi USA, berúc to ako tradičnú, historicky zaužívanú formu voľby, nepríde. Tieto financie sú použité na propagáciu kandidátov, televízne show, agentúrne prieskumy vytvárajúce želateľný posun v prospech, alebo neprospech kandidáta.

V zmysle uvedeného, použitím osvedčených prostriedkov, sa prezidentom USA stal Barack Obama, dovtedy v podstate neznámi politik, senátor akých by sa mohli v americkom senáte nájsť aj iní, ale tento je naviac aj tmavej pleti. Čo by mohlo pôsobiť viac ako predloha demokracie, ešte umocnená Nobelovou cenou za mier, hoci ešte nič neurobil, ani si nestačil ohriať prezidentské kreslo ?