Máme pred sebou ďalšie výročie udalostí 17. novembra 1989 – výročie tzv. „Nežnej revolúcie“. Oficiálne miesta budú organizovať oslavy. Však oslavy tohto „sviatku“ v posledných rokoch vyznievali dosť neurčito, akoby s otáznikmi – oslavy čoho ? Oslavy koho ?. Tento sviatok dostal oficiálne pomenovanie „Deň boja za slobodu a demokraciu“. Možno že preto tá rozpačitosť, tie otázniky, že sloboda a demokracia, v dnešnej spoločnosti neodpovedajú predstavám väčšiny ľudí.
Viac ako s uvedeným názvom sviatku je tento deň spojený s tzv. „Nežnou revolúciou“. Je však toto pomenovanie odpovedajúce ? Vo významovom slovníku je „revolúcia“ uvedené, že ide o zvrat s spoločensko-politických vzťahoch, pričom dochádza k zvrhnutiu starého, prežitého spoločenského zriadenia a k nastoleniu nového pokrokového zriadenia. Z tohto výkladu vyplýva, keďže neprišlo k nastoleniu novému pokrokovému zriadeniu, ale návrat k zriadeniu, ktoré už v Československu bolo, tak by skôr tomuto zvratu prináležalo označenie ako „kontra revolúcia“.
Vzhľadom na dynamiku tohto zvratu je možné hovoriť o revolučnej zmene, ale z hľadiska charakteru, povedal by som, že sa to odohralo za tichého súhlasu mocenských štruktúr, preto aj prívlastok „nežná“, veď mocenské posty si podelili členovia straníckych štruktúr a agilní kriklúni z námestí, tak by som povedal, že jednoducho išlo o prevrat. Tomu odpovedá aj verbálny význam slova „prevrat“ ako otočenie, obyčajne o 180º, čomu by aj odpovedala zmena štátneho vlastníctva výrobných prostriedkov na súkromné,
Dôvody , prečo k tejto zmene došlo som už čítal rôzne. Od hodnotenia ekonomiky, infiltrácie a vplyvu zahraničných agentúr až po hrdinské vystúpenie disentu a sile ľudu na námestí. Povedal by som , že ako kto chce, z každého by sa niečo dalo zobrať a postaviť to ako dôvod zmeny. Také najkomplexnejšie dielo, ktoré sa ozaj snaží podchytiť všetko čo tento prevrat spôsobilo, ktoré som čítal je knižka od pána docenta Michala Pullmanna „Konec experimentu – Přestavba a pád komunizmu v Československu“. Myslím si však, že to chce aj iný pohľad, pohľad v ktorom sú skryté všetky tie príčiny, ktoré sú elementárne vypichované, ale sú odkazom aj pre dnešok, pre situáciu v ktorej sa ľudstvo nachádza.
Celá história ľudstva spojená so vznikom štátu ako formy organizovania ľudskej komunity vytvorila v nej vládnucu vrstvu a podriadenú vrstvu. Marx vrstvy pomenoval triedami a Lenin označil štát ako nástroj vlády jednej triedy nad druhou. Ídea komunizmu spočíva v tom, že by sa vytvorila beztriedna spoločnosť, čím by aj štát stratil svoju funkčnosť. Takáto idea však vládnucim vrstvám nemôže imponovať, lebo by stratili svoje postavenie a výhody z neho plynúce.
( V tejto súvislosti otázka pre veriacich : Viete prečo bol odsúdený a ukrižovaný Ježiš Kristus ? Ak si myslíte, za to že sa vydával za kráľa, alebo boha, ste na omyle. Jeho smrteľným prečinom bolo, že hlásal rovnosť medzi ľuďmi. Dalo by sa povedať, že Ježiš Kristus bol prvý komunista. )
Už samotná myšlienka pre vládnucu vrstvu je neprípustná, nie to pokus vytvoriť niečo také. To musí byť okamžite, kompletne zlikvidované ( Parížska komúna ). Vznik Sovietskeho zväzu od samotného počiatku spojený s jeho likvidáciou ( mimochodom, práve v tomto mesiaci je 99. výročie VOSR ). Februárová revolúcia v Rusku, zvrhnutie cára, bolo medzinárodne v podstate bez odoziev, ale práve VOSR, nástup bolševikov k moci, umocnený Leninovými dekrétmi o mieri, o pôde a hlavne – všetka moc sovietom ( moc zástupcom ľudu ), okamžite spustili medzinárodnú intervenciu proti Rusku zo všetkých svetových strán, do čoho na dôvažok ozbrojeným povstaním (občianska vojna) vstúpila vlastná opozícia. Bolševici – komunisti to ustáli a začal sa rozvoj ZSSR, napriek objektívnym ťažkostiam ( mnohonárodnostný štát, nové formy riadenia spoločnosti ), množstvu zahraničných embárg a nakoniec aj novej vojenskej intervencii ( 2. svetová vojna ), ktorá skončila víťazne a umožnila rozšírenie ich vplyvu. Ich úsilie a výsledok sú impozantné, ak si uvedomíme, že z polofeudálneho Cárskeho Ruska behom 40 rokov vytvorili svetovú veľmoc schopnú dobýjať vesmír. Všetko to by nebolo možné bez podpory ľudu.
V Československu po 2. svetovej vojne, ktorá priniesla jeho obyvateľom veľké utrpenie a straty na životoch, sa tiež prejavil vplyv víťazstva Červenej armády a komunisti vyhrali legitímne parlamentné voľby. Aj keď dnes sú Februárové udalosti 1948 označované za prevrat (puč), bol to naopak revolučný prevrat ( pojmy som už vysvetľoval ). Komunistov podporovalo všeobecne obyvateľstvo z čoho plynulo aj nadšenie s akým sa pustili do obnovy vojnou zničeného hospodárstva.
Vývoj v štátoch s vládnúcou komunistickou stranou ( Európske krajiny a ZSSR ) viedol k tomu, že do komunistickej strany začali vstupovať ľudia, ktorých predstava o komunizme, respektíve o socialistickej spoločnosti, bola spojená v prvom rade s osobnou kariérou a vlastným prospechom. Tým sa vlastne dostávame k deformácii pôvodného zámeru o beztriednej spoločnosti. Vytvorila sa vlastne vládnuca vrstva, ktorej rétorika síce bola plná fráz o socializme, o vláde ľudu a podobne, ich činy a snaženie však smerovali výlučne k osobnému prospechu a dokonca k vedeniu a uplatňovaniu istej nadradenosti. Nechcem predlžovať svoj výklad myšlienok, ale mohol by som z vlastnej praxe uviesť konkrétne príklady. Iba jeden príklad z rozhovoru s jedným tajomníkom OV KSČ, ku kádrovým otázkam. Bol to dosť nepríjemný rozhovor a bol som už dosť naštvaný keď som mu to povedal, preto ten výber slov – „Strana ( KSČ ) stojí o blbcov a karieristov ?“. Odpovedal mi protiotázkou – „Ako to myslím ?“. Potom sa rozhovoril ako strana potrebuje zdravé robotnícke jadro. Potom, v 1989 som mal možnosť vidieť ako to „zdravé robotnícke jadro“ dokonca s istou pózou hrdinstva odovzdáva členské legitimácie …
Krátko historickej reflexie k 1968 roku a súvis s rokom 1989. Samotný impulz v 1968 roku vzišiel z vnútra komunistickej strany a bol veľmi kladne prijatý obyvateľstvom. I keď Dubčekov slogan „Socializmus s ľudskou tvárou“ nepokladám za veľmi šťastný, lebo ak sa zamyslíte nad jeho verbálnym významom, neguje všetko pozitívne úsilie a budovateľské úspechy predchádzajúceho obdobia. Ako to celé skončilo je všeobecne známe. V súvislosti s rokom 1989 ide mi o tzv. obdobie normalizácie. V podstate by som ho zjednodušene hodnotil ako pokračujúcu infiltráciu karieristov do radov komunistickej strany. Kádrové previerky po roku 1968 im v tom doslova otvorili brány. Sám som pracoval vtedy v podniku, kde predseda závodnej organizácie KSČ si touto cestou vyčistil cestičku k miestu riaditeľa podniku.
Myslím, že už som toho popísal dosť, aby bolo pochopiteľné, že nie komunisti, ale ľudia s členkou legitimáciou komunistickej strany celkom odovzdane odhlasovali a nakoniec sa sami aktívne zúčastnili na opätovnej reštaurácii kapitalizmu v Československu. Krásnym vrcholom tejto transakcie je požehnanie predsedu vlády pána Čalfu od pápeža Jána Pavla II.- Karola Vojtylu.
A dôsledok tohto všetkého – ľudia prišli na námestia demonštrovať proti komunistom a nie na ich podporu, hoci kapitalizmus ani nechceli, dôvodom bola prakticky nulová komunikácia s nimi. Reči o robotníckej triede sa viedli, o pracujúcom ľude, ale záujem a predstava o socializme bola úplne u nich iná. Iste sa to nedá povedať o všetkých komunistoch, ale mám za to, že prevaha karieristov bola drvivá. A iba jeden príklad, osobný – Keď som riaditeľovi povedal, že pri príležitosti návštevy straníckej delegácie by bolo vhodné aj povedať o problémoch, že by snáď pomohli. Odpoveď bola – „To oni nechcú počuť“.
Krátko k Sovietskemu zväzu. Mal som možnosť hovoriť s obyvateľmi ZSSR vo viacerých oblastiach. Keď sme prešli na debatu o politike vlastne všade poukazovali na povýšenosť a diferencovanosť v správaní sa miestnych predstaviteľov k ostatným obyvateľom. Tak že rovnaký prístup ako u nás i keď samotný priebeh prechodu na kapitalizmus bol trochu iný principiálne to bolo to isté. K zahájeniu transformačného procesu bol použitý Michal Gorbačov ako naprostý najivka, veď o Reganovi bolo všeobecne známe, že je to zarytý antikomunista, ktorého po splnení jeho úlohy šikovne odstránili ( zdá sa že si to ani neuvedomil ) a nastrčenému Jelcinovi „komunisti“ všetko blahosklonne odhlasovali ( tak ako u nás ).
Záverečné zhrnutie toho čo som chcel tu napísaným povedať :
– Vládnuce vrstvy, ťažiace z diferencovaného postavenia vrstiev obyvateľstva, nikdy neprestali brojiť proti myšlienke beztriednej spoločnosti.
– Experiment ( ako to nazval pán Docent Michal Pullmann ) o sociálno spravodlivejšiu spoločnosť, perspektívne beztriednu spoločnosť, ukázal reálnu možnosť vytvoriť takúto spoločnosť.
– Pre vytvorenie socialistickej ( komunistickej ) spoločnosti je nutná permanentná účasť celej spoločnosti. To predstavuje pre riadiace štruktúry osvojenie si potrieb spoločnosti a niesť osobnú zodpovednosť za ich riešenie. To je možné len za podmienok vzájomnej komunikácie.