Zásadne som proti vojne, ale…
Každá vojna je zlá, teda aj tá ktorá práve prebieha na Ukrajine. Však všetky činy, ako jednotlivcov, čí skupín, politikov, aj predstaviteľov štátov, majú svoje príčiny a ciele. Myslím si, že v tomto zmysle, ak chceme hodnotiť nejakú udalosť, dokonca ju odsúdiť, mali by sme skúmať jej príčiny a ciele. Len tak sa totiž dá dospieť k tomu, aby sa neprávosti a zločiny neopakovali, aby sme im vedeli predchádzať.
Z tohto pohľadu, ak chcem zachovať objektívny pohľad k prebiehajúcej vojne, považujem za potrebné vrátiť sa niekoľko desiatok rokov späť.
V roku 2015 som v Pravde uverejnil blog „Nebezpečná hra na demokraciu“. V tomto blogu som spomenul projekt USA, ktorý mal samostatnú webovú stránku po názvom „Project for New American Century“ ( Projekt pre nové americké storočie, PNAC). Pôvodnú stránku už dnes asi na webe nenájdete, ale o jej existencii, že bola, vás presvedčí dosť odkazov a Wikipedia. Projekt vznikol roku 1997, jeho oficiálnymi autormi sú William Kristol a Robert Kagan. Na projekte spolupracovali aj ľudia z vládnúcej administratívi USA ako Paul Wolfowitz. Donald Rumsfeld a ďalší. Prečo uvádzam tento projekt ? Na tomto projekte ma, okrem iného, zaujala myšlienka (parafrázujem ) „USA už nikdy nesmie dopustiť nejaké bipolárne rozdelenie sveta, treba udržať nadvládu a dbať aby sa svet uberal podľa predstav demokracie Spojených štátov.“
Táto myšlienka je nebezpečná preto, že nutne bude vyvolávať permanentné napätie medzi štátmi a tým aj možnosť vzniku vojenských konfliktov. Vždy bude niekto, kto bude chcieť realizovať svoje predstavy po svojom. ( Čo tak mať suseda, alebo niekoho, kto bude požadovať aby všetky vaše aktivity by podliehali jeho schváleniu.) V roku 1998 PNAC poslalo Billovi Clintonovi otvorený dopis výzvou k vojenskému zásahu proti Saddámovi Husseinovi. Prezident Bill Clinton prijal tento projekt ako svoju zahraničnú politickú doktrínu. V kontexte tohto projektu aj nasledujúci prezidenti USA, Bush, Obama … pokračovali v politike USA. Považujem tento projekt ako odrazový stupeň pre nasledujúce diania, ktoré pre dodržanie USA ako svetového hegemóna sa odohrali. Či to bol Irak a Saddám Hussein, Líbya a Kadáfi až po Sýriu, kde sa úspechy „farebných revolúcií“ zastavili. V Európe štáty predtým patriace do sovietskeho bloku pomerne hladko prešli do područia USA a to nie len z hľadiska politickej orientácie ale aj vojensky ako členovia NATO.
Tu treba spomenúť čo sa zatiaľ stalo so Sovietskym zväzom, respektíve s Ruskom.
Neviem, čí to bola naivita, alebo hlúposť Michaila Gorbačova, že uveril Ronaldovi Reaganovi, ktorý bol známi ako zarytý antikomunista, o nerozširovaní NATO a spolupráci a svoju činnosť predstaviteľa svetovej veľmoci zavŕšil svojou „Perestrojkou“, ktorou uvoľnil ruky v rámci celého sovietskeho bloku všetkým členom komunistických strán, ktorých členstvo bolo ďaleko od ideí komunizmu, či len socializmu, ako sociálnej spravodlivosti, ale len prostriedkom k naplneniu ich osobných ambícií. Tak sa rozpadol Sovietsky zväz na samostatné štáty, ktoré zväz tvorili a satelitné štáty sovietskeho bloku, ako som už uviedol prešli k USA a stali sa členmi NATO.
V procese tohto rozpadu sa na čelo Ruska dostal Boris Jelcin, ktorý ako sa zdá, za pohár vodky rozdal celé hospodárstvo Ruska. Jednoducho, hospodárstvo Rusko padlo na samé dno, začal sa prejavovať dokonca nedostatok potravín a hlad. Ruské podniky „za babku“ prešli do rúk zahraničných korporácií a drancovanie Ruska sa začalo. Za tejto situácie, neviem čo sa stalo, či si Jelcin zabudol vypiť ranný pohár vodky, v roku 1999 posadil do prezidentského kresla Ruska Vladimíra Putina. Týmto nastal zásadný obrat v hospodárení Ruska a postupne aj obnovovaniu politických a vojenských pozícií.
Pre úplnosť považujem za potrebné k rozpadu ZSSR, že rozpad na zväzové republiky nie je považovaný za dostačujúci. Vzniknuté Rusko, aj v názve je vlastne Ruská Federácia, Rusko aj dnes je mnohonárodnostný štát, je ešte stále veľmi veľké a preto ostáva úloha rozbiť ho na ešte menšie, v podstate bezvýznamné štáty a tým navždy odpísať ako svetovú veľmoc. To bola aj príčina prečo, aj keď sa objavili také úvahy, že Rusko nemohlo byť prijaté do členstva v NATO. Je nepredstaviteľné, aby v NATO, ktoré je, tak povediac, vlastníctvom USA bola krajina, územne ešte väčšia a s porovnateľným ekonomickým a vojenským potenciálom ako samotné Spojené štáty.
Prvý pokus o ďalšie delenie Ruska začal hneď po rozpade ZSSR vojnou v Čečensku. V roku 1991 bola vyhlásená Čečenská republika, ale nakoľko rozpad Sovietskeho zväzu samotný ešte len hľadal svoju formu, hľadala sa forma rozpadu. Bolo veľa nejasností a nepresností, záujmov, ktoré vytvárali nejednotnosť, napokon aj v samotnom Čečensku. V roku 1996 krvavá vojna, plná násilností vrážd a zabíjania, v Čečensku skončila.
Druhý pokus prišiel v roku 1999, to už v čele Ruska stál Putin a Rusko sa začalo konsolidovať a mocnieť, tak tento pokus mal pomerne krátky proces, roku 2000. bol ukončený.
Putin priviedol Rusko na úroveň, že sa stalo neopomenuteľným hráčom na politickom poli s významným vojenským potenciálom. To až do takej miery, si dovolilo aj vojensky zasiahnuť v Sýrii, čim zmarilo plány s „farebnou revolúciou“ v tejto krajine.
To čo som doteraz uviedol sú len veľmi strohé udalosti a fakty aby bolo jasné o čo ide na Ukrajine.
Pozorne si pozrite mapu terajšieho Ruska. USA dotiahli NATO až k hraniciam Ruska tak, že na hranici s Ruskom stojí v Nórsku, ale to je len veľmi malý úsek, a s pobaltskými republikami Lotyšskom a Estónskom.
V ďalšom úseku ruskej hranice medzi hranicou Ruska a NATO sú Bielorusko a Ukrajina. Ak by aj tieto krajiny prešli do NATO vytvorí sa súvislá hraničná čiara od Baltického mora až po Čierne more zhruba 800 km od Moskvy. To je vzdialenosť, ktorú rakety preletia do piatich minút.
Citujem z knihy George Friedmana ( predseda spravodajskej agentúry Stratfor – Strategic Forecasting ) Ohniská napätia : „Strata prístupu na územie Ukrajiny by bola riadnym úderom pre ruskú hospodársku stratégiu. Spojenectvo Ukrajiny s NATO by nepochybne predstavovalo hrozbu pre národnú bezpečnosť Ruska“.
Pokusy o zmeny v Bielorusku neboli úspešné. Na Ukrajine sa podmienky pre prevrat ukázali ďaleko priaznivejšie aj vďaka oživeniu pamiatky Stepana Banderu a v roku 2013 sa podarilo uskutočniť „Majdan“, ktorým bola zvrhnutá legitímna vláda. Washingtonskí priatelia v Kyjeve to ale s protiruskými „opatreniami“ na obyvateľstvo Ukrajiny hlásiace sa k ruskej národnosti prehnali následkom čoho vznikli Luhanská a Donecká republika. Dá sa predpokladať, že takýto zámer v plánoch pánov z Washingtonu nebol, naviac Rusko sa chytilo iniciatívy a vznikli „Minské dohody“. Tieto zo strany Kyjeva vôbec neboli plnené a zo strany Západu nebol ani vyvíjaný žiadny tlak aby ich plnili. Naopak, celý čas podporovali kyjevských pohlavárov finančne i zbraňami, ktorých dodávky hlavne v poslednom čase značne zvýšili a ukrajinská, kyjevská strana zvýšila intenzitu vojenskej aktivity voči obom samozvaným republikám.
Je úplne jasné, že v konflikte, ktorý na povrch vyzerá ako vnútorná záležitosť Ukrajiny, s problémom samozvaných republík, je jasný nátlak na Rusko, ktoré jasne dalo Západu dalo najavo, že si neželá aby Ukrajina bola členom NATO, aby zasiahlo – bohužiaľ, tak sa aj stalo.
Natíska sa mi otázka : Čo by ste robili ak by na vás niekto mieril zbraňou, že vás zastrelí ? Čakali by ste až vystrelí ?
Ako mám v nadpise, som zásadne proti vojne. Vojna prináša len ničenie hodnôt a hlavne utrpenie a zabíjanie ľudí. Však v pohľade na túto vojnu musím len s ľútosťou konštatovať, že „Američanom“ sa zase podarilo to čo chceli. Celý svet označuje Rusko za agresora.
Nebezpečná hra na demokraciu pokračuje – Rusko je stále veľké a ešte je tu aj Čína.